Prvé dni s bábätkom + článok - Keby nemluvniatka mohli hovoriť...

21.09.2013 19:52

Pôrod je najtraumatizujúcejší zážitok v našom živote – dobré je, že si ho neskôr už nepamätáme.

No možno sa budete diviť, no pre bábätká sú prvé dni a týždne tie najstresujúcejšie. Ak bol pôrod hoci len trošku komplikovanejší, tak sa mozog v tej malej hlavičke môže spamätávať až niekoľko rokov.

Predstavte si, s čím všetkým sa Váš drobček musí po príchode na svet popasovať : z teplého prostredia sa dostáva do zimy, kde ho stále niekto iba prehadzuje alebo prenáša či prezlieka, musí sa naučiť správne sa prisať k Vášmu prsníku a správne papať a samozrejme treba spomenúť ešte kakanie. Možno, že je Vám milé mamičky  všetko čo tu píšem  smiešne, no Vašim ratolestiam veru v prvé dni do smiechu nebude. Tak sa potom nedivte, keď sa bude vedieť ukľudniť jedine vo Vašej blízkosti a ešte lepšie vo Vašom tesnom objatí.

Keď sa bábätko narodí, je v podstate odkázané iba na pomoc od iných. V prvých 6 týždňoch vidí veľmi slabo, rozoznáva iba tiene, tak samozrejme, že môže mať z veľa vecí strach a nebude sa vedieť samé ukľudniť. Zatiaľ ani len netuší, že má ručičky a nožičky, ani ich nepotrebuje, pretože prvé dni resp. týždne je pre neho najdôležitejším orgánom jeho pusa. Takže sa môže veľakrát stať, že práve ručičky detičky najviac rozrušia - zatiaľ ich nevedia ovládať. Vo Vašom brušku takýto problém nemali, pretože im tam bolo tesno a teplo a práve preto sa cítili bezpečne. Preto by ste milé mamičky mali zabudnúť na rifličky a košielky, bábätko treba obliekať do čo najpohodlnejších vecí aby ich nič netlačilo a najviac Vám budú povďačné, ak ich hneď po príchode na svet zaviniete čo najpevnejšie, aby ste im čo najskôr pripomenuli práve to Vaše lono. Pokiaľ je bábätko ešte veľmi malinké, nikdy nepoužívajte parfémy ani aviváže. Ak používate telové mlieka, nenatierajte si oblasť krku a prsníkov! Dieťatko to veľmi ruší – ono zbožňuje Vašu prirodzenú vôňu. Vy si môžete myslieť, že vôbec nevoniate, no pre Vaše bábo ste tá najvoňavejšia mamka na svete.

Ak Vaše zlatíčko začnete hneď baliť do ulitky a prvé dni mu ku hlavičke dáte ešte aj  Vašu nočnú košeľu, ktorú ste mali napr. 2 noci, uvidíte, ako mu bude dobre. Bude cítiť toto: zavinutý ako vo Vašom brušku a ešte k tomu aj krásna vôňa maminky...krása J  čo si viac môže priať.

Aby ste si nemysleli, že toto mám všetko iba z mojej hlavy, prikladám aj články z časopisu MAMINKA, kde sú veľmi zaujímavo popísané práve tieto prvé dni u našich bábätiek. Mňa osobne veľmi zaujali a vďaka tým článkom som pochopila veľa vecí a teraz sa už viem aj ja vžiť do kože našich bábätiek.

 

( Maminka December 2010 )      

Práve prišiel na svet a je úplne dokonalý – váš novorodenec. Má len jednu malú chybu – nevie sa (zatiaľ) slovne vyjadriť. Čo by vám asi tak povedal, keby to dokázal?

 

Prečo už neplávam?

V súkromnom bazéniku v bruchu to bolo dokonalé. Voda teplá tak akurát, príjemné hojdavé pohyby, tlmené zvuky...  Ale kde to všetko je? Neustále zobliekanie, obliekanie, sotva sa človek trochu zahreje, už je zasa potrebné ho prebaliť. K tomu tie trhavé pohyby, ktoré vlastne vôbec nechcem robiť, o nejakom nadnášaní nemôže byť ani reči, ruky i nohy sú ťažké ako kamene a hlava? Tá možno váži metrák! Keď k tomu pripočítam všetky tie zvuky okolo a svetlo a rôzne ďalšie vymoženosti, som z toho všetkého vlastne dosť vydesený... Tak rýchlo ku mne a noste ma, hojdajte a prihovárajte sa mi pokojným tichým hlasom, to mi robí dobre – väčšinou sa tak upokojím, že blažene zaspím. A keď všetko zlyhá, dajte mi prsník alebo fľašu!

Čo je s tým vzduchom?

V pohodlí maternice som nemal ani poňatia o tom, že tesne nad mojím bruškom čaká na svoju chvíľu malý aparát, ktorý sa hneď po príchode na svet pustí do práce a už s ňou nikdy neprestane. Tomu perpetuu mobile sa vraj hovorí pľúca. Už na pôrodnej sále s nimi bol vraj malý problém, keď ich v pôrodných cestách neopustila všetka voda, ktorá v nich ostala a musel som ju trochu vykašľať. To však nebolo nič oproti tomu, čo sa stalo potom – prvý vzduch, ktorý mi vnikol do pľúc, totiž ukrutne štípal! Ak ste nevedeli, prečo som po prvom nádychu začal tak revať, tak to bolo preto. Tým sa však ťažkosti so vzduchom neskončili. V pľúcach ma to síce prestalo páliť a rezať, zato bruško mám teraz ako balón. Či pijem z fľaše alebo z prsníka, vždy prehltnem nejaký ten vzduch. A keď si k tomu, nedaj bože, dá mama kapustnicu, pupček ma bolí ako čert. Takže prosím, skúste vypozorovať, po čom mám bruško ako z betónu a nekŕmte sa tým. A keď to na mňa príde, masírujte mi pupček teplou rukou alebo mi cvičte s nožičkami. A majte so mnou trpezlivosť – ešte neviem, že to určite prejde, a tak som trochu nevrlý.

Kto to tlčie?

Či už chcem alebo nie, niekto tu stále tlčie. Keď som sa narodil, utekalo moje srdce rýchlo ako splašený kôň, potom sa trochu upokojilo a teraz ťuká pravidelne ako hodinový strojček. Stačí však, aby som sa niečoho zľakol a zase sa rozbehne ako olympijský šampión. Niekedy ma to i vydesí. Počujem však aj iné veci a občas je tých zvukov na mňa naozaj až príliš. Ozaj sa vyľakám, keď niekto vykríkne alebo kúsok od môjho kočíka zatrúbi auto. To potom rozhodím ručičky doširoka bez toho, aby som to chcel. Keď sa mi to stane, rýchlo ma upokojte, lebo budem veľmi plakať. Postupom času si na ohlušujúci svet okolo zvyknem.

Teraz chcem spať!

Odkedy som sa narodil, mám naozaj veľa práce. Občas by som preto chcel jednoducho len odpočívať, nič nerobiť, spať – lenže buď príde návšteva, alebo musíme ísť k pani doktorke, alebo jednoducho nepoznáte, že som unavený a snažíte sa ma zabaviť. A ja prosto nemôžem povedať, že chcem mať svätý pokoj. Preto skúste aspoň na pár týždňov či mesiacov podriadiť svoj program môjmu, aby som mal tiež trochu pokoja. A keď som prebalený, najedený a vyspinkaný, nemusíte ma hneď zabávať, pokojne ma nechajte sledovať tiene na strope alebo lístie na strome. Za pár mesiacov budete ešte radi, keď sa na chvíľu sám zabavím.

Pomoc, ježibaba!

Najradšej na svete mám mamu. Jej hlas i vôňu poznám už dosť dlho, poznal som ju už dávno predtým , kým som sa narodil. Celkom rád mám i otca, i keď zo začiatku som si tým nebol úplne istý. Ale teraz som ho už lepšie spoznal a stali sa z nás veľkí kamoši. Znesiem i vreštiacich súrodencov – na ich neohrabanú starostlivosť som si privykol počas pár dní. Napriek tomu to neznamená, že si ktokoľvek môže strčiť hlavu až k mojej tvári a prehovoriť na mňa alebo ma brať na ruky! Všetkým jasne povedzte, nech sa ku mne nevrhajú a nekričia, i keď mali na jazyku, že som to najrozkošnejšie bábätko na svete. Čo teda určite som! Ale zatiaľ som ešte citlivka, musím si najprv osvojiť dôveru k cudzím ľuďom i k svetu. Pomôžte mi v tom, a keď ma chcete niekomu ukázať, vezmite ma do náručia a dotyčného mi predstavte. Až budem chcieť, aby ma bral na ruky niekto iný ako vy, určite sa sám prihlásim.

Nie som oneskorený!

Áno, už som sedemkrát počul, že Marienka od susedov je o dva týždne mladšia ako ja a už krásne pasie koníčky, zatiaľ čo ja pri pozícii na brušku ihneď položím hlavu na podložku a začnem jačať. To však nutne neznamená, že som oneskorený. Viem zase iné veci – vy sami viete, ktoré to sú. Tak ma netrápte a nesledujte ma stále. Prestaňte čítať tabuľky, v ktorých sa píše, čo dieťa v ktorom veku musí vedieť. Nepočúvajte ambicióznych rodičov, ktorí majú jediný cieľ: dokázať vám, že ich ratolesť toho vie podstatne viac ako ja. Verte v moje schopnosti tak ako ja v tie vaše, teda úplne a bezvýhradne. Pomôžte mi motiváciou a pokojnou hrou, zabudnite na tréning a drezúru.

Na čo toľko vecí?

Niekedy mám pocit, že som sa narodil, aby si dospelí okolo mňa mohli zadovážiť kopu pestrofarebných hračiek. Mne by pritom stačila jedna hrkálka – aj tak mi bude trvať niekoľko dlhých týždňov, kým sa ju naučím chytiť do prštekov a zatriasť s ňou. Takto si však nestačím jedno ani poriadne prezrieť  a už mi strkajú iné. Niektorí dospelí majú navyše jasnú predstavu o tom, ako sa mám hrať s hračkou, ktorú mi podávajú a keď to robím nejako inak, rýchlo mi predvedú, ako je to správne. Chcem si na veci prísť sám a robiť ich tak, ako sa mi to páči. Prečo by som mal stláčať prasiatko, aby zachrochtalo, keď mu zo všetkého najradšej cmúľam uško? Najviac však skúšajú moju trpezlivosť ľudia, ktorí mi niečo prinesú, ukážu mi to, ale potom sa s tým hrajú sami – to by som naozaj vyletel z kože. Navyše, je to najlepšia cesta k tomu, aby som sa o rok dva nedokázal sám zabaviť. Nepotrebujem desiatky hračiek, ani značkové oblečenie, i tak ho pogrcám. Potrebujem len vašu lásku.

Späť