Spať všetci spolu alebo má dieťatko spinkať v inej izbe?

21.09.2013 15:52

Keď sa nám narodí drobček, sme celí unesení a chránime ho, chceme ho mať na očiach, čím bližšie k sebe a mnoho mám si nechá svoje dieťatko – aj kvôli dojčeniu v noci – pri sebe v manželskej spálni alebo rovno v manželskej posteli.

Lenže – po istom čase začíname porovnávať s inými, „šikovnejšími“ mamami a ich deťmi, ktoré už spia samé a zdá sa nám, že už by to mohlo zvládnuť aj to naše.

Nakoniec, argumentácia nie je zlá: nie sme vyspaté, potom sme unavené, nervózne, nevládzeme prácu ani nič okolo detí. Čo s tým?

Chce dieťa niečo čudné?

V prvom rade: dieťa nechce nič neprirodzené. Celých 9 mesiacov bolo v brušku úzko späté s mamou, a keď to tak s úsmevom vezmeme, už vtedy spalo s nami v manželskej posteli – pozná zvuky, hlasy, a možno aj tie vône, ktoré sú mu späté s vedomím istoty, ochrany, nehy, rýchlej pomoci v čase hladu či strachu.

Ak vezmeme do úvahy, že každé dieťa je silná individualita od svojho počatia, nie je možné ho porovnávať s rovnako starou Zuzkou mojej kamarátky ani sesterniciným Petríkom. Nadôvažok – každá rodina má svoju klímu, svoje rituály, každé dieťa vyzrieva v inom čase, čo asi vidno najlepšie na tom, kedy čo začne robiť, ako sa správa a prejavuje.

Z tohto aspektu musíme brať aj fakt, že každé dieťa bude mať iný čas „odchodu“ do svojej izby na noc. Samozrejme, že deti, ktoré už od malička spávali samé v inej izbe, budú asi na prvé videnie bezproblémovejšie pri „osamostatňovaní“ sa na noc. Ja osobne však som proti takýmto striktným, až necitlivým riešeniam – pretože to dieťa istotu a nehu v stálej prítomnosti rodiča potrebuje – a to aj v noci.  Práve tento pocit istoty a nehy buduje jeho sebavedomie, sebaistotu a skutočnú samostatnosť, ktorá vychádza z absolútneho prijatia a rešpektovania potrieb.

Neviem s istotou povedať, či deti, ktoré sú možno úspešne prenesené do detskej izby na noc, nikdy nezažívali strach a osamotenosť – mnohé z nich to ešte povedať nevedia. Či a ako ich toto obdobie poznačí, je otázka závisiaca tiež od povahy a zrelosti každého dieťaťa, avšak z rozhovorov so psychosomatičkou toto odsunutie do inej izby vo väčšine prípadov skôr dieťaťu ubližuje, ako pomáha.

Čo teda urobiť?

Dať dieťaťu čas. Dať mu pocítiť, že rozumiete a chápete jeho potrebu byť aj v noci s vami. Buďte trpezliví, možno budete prekvapení, ako pri takomto prístupe vaše dieťa dospeje k samostatnému spánku podstatne skôr, ako pri experimentovaní, koľko centimetrov či metrov od seba ho môžete v noci mať. (Ako vyplýva z diskusie o spaní detí, tieto experimenty vám narušia spánok ešte viac – lebo musíte aj vstávať, chodiť za ním, pokúšať sa vyjednávať, uspávať ho, tíšiť – a často aj tak skončí zas u vás v posteli).

Z praxe Ligy pár páru som sa dozvedela (a od tretieho dieťaťa úspešne praktizovala) o systéme spoločnej spálne a spojených postelí, ktorý sa vo veľkom praktizuje v Amerike.  (Dokonca až tak, že niektoré spálne vraj pripomínajú rozprávku o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch ... )

Ak máte teda pocit, že sa potrebujete vyspať a vaše dieťa potrebuje byť pri vás – stačí urobiť jednoduchú vec. Lacnejšia je odmontovať jednu bočnú stenu postieľky a prisunúť ju k manželskej posteli, ak je dieťa už väčšie, tak treba len jeho posteľ prisunúť k vašej. Má to nesporné výhody: dieťa je pri vás a nie pri vás. Ak sa v noci zobudí, často mu stačí cítiť vaše pohladenie alebo hlas, zacítiť vašu vôňu, či počuť vaše dýchanie – a spokojne spí ďalej. To platí aj pri dojčených deťoch – nadojčený drobec sa spokojne od mamy odgúľa do svojho „pelechu“ a je aj vlk sýty, aj baran celý.

Náš syn, pri ktorom som toto praktizovala, má dnes 10 rokov – a spáva pokojne sám vo svojej izbe od svojich troch rokov, kedy som ho odstavila . (Dovtedy o tom nechcel ani počuť).  Je pravda, že občas k nám „docestoval“ na nočnú expedíciu – čo robí aj jeho najmladší brácho – ale bolo a je to už iba dosnívanie nadránom, čo nie je žiadnou tragédiou pre nikoho z našej rodiny.

Zvážte teda spolu ako rodičia, čo je pre vás podstatné: spokojné dieťa a spokojní rodičia a perspektíva pokojného odlúčenia sa po dozretí (kedy sa mladý pánko či slečna sami budú dožadovať vlastného), alebo naďalej nervózne, nepokojné spanie, nespokojné dieťa...     Prvá alternatíva nebolí nikoho. Skúste.

Prikladám ešte jeden článok z knižky Když díte nechce spát...

Proti braniu do postele sa nedá nič namietať. Všetky deti by dokonca mohli spať vo veľkej rodinnej posteli. Ľuďom nikdy neškodilo spať pod jednou prikrývkou, ale iba vtedy, ak sa všetci prispôsobili a brali ohľad jeden na druhého. Môžem sa odvolať na mnoho cudzích aj vlastných skúseností s rodinnou posteľou a s najlepším svedomím vám povedať: Dovoľte svojmu dieťatku, aby spalo v manželskej posteli, no iba ak:

  •  pokiaľ nie ste obidvaja proti
  •  a za predpokladu, že nepripustíte, aby dieťa zaberalo v postely na váš úkor stále viac miesta (typický príklad zo súčasnosti: dieťaťu je síce dovolené, aby si ľahlo doprostred postele, ale pretože v byte kde sa kúri nemusí byť zabalené, okamžite položí nahé nohy na otcovu hruď a zaberá pre seba čím ďalej, tým viac miesta, až sa ocko radšej rozhodne ísť spať do detskej izby)
  •  a pokiaľ nepripustíte na časté priania vášho dieťaťa napr. ohľadom kojenia, fľašky alebo pochodovaniu po byte... ale trváte na tom, aby sa prispôsobilo  panujúcemu kľudu

Pretože sa však spoločné spanie často stáva tzv. tancom na tenkom ľade, radšej doporučujem, aby si dieťa včas zvyklo na svoju vlastnú posteľ. Kvôli rytmickým podnetom však doporučujem skôr kolísku alebo hojdaciu sieť, ktorú postavíte vedľa mamkinej, prípadne otcovej strany postele.

Hojdacia sieť má oproti kolíske niekoľko výhod:

  • Slúži dlhšie ako kolíska
  • Je technicky spoľahlivejšia, pretože dieťa môže skôr vypadnúť z kolísky ako z hojdacej siete (hojdacia sieť sa dá hore uzatvoriť)
  • Poskytuje dokonalejšie zabalenie ako kolíska
  • Pri najmenšom pohybe dieťaťa sa sama pohybuje, takže húpanie je väčšinou zbytočné
  • Ak potrebuje dieťa intenzívnejšie húpanie, stačí nepatrný pohyb a opäť sa rozhúpa

Môj názor: My sme mali aj kolísku aj postieľku v ktorej ešte ten menší aj stále spinká. Kolíska bola super, jednak preto, že bola menšia a tak sa v nej malý drobček cítil istejšie a jednak preto, lebo som ju vedela presunúť všade tam, kde som práve bola, aby na mňa malý videl (manžel mi totiž na spodok primontoval kolieska). No čo sa týka hojdacej sieťe, príde mi to ešte lepšie. Moja kamarátka to mala doma. Mali v každej miestvosti v strope navŕtaný hák, kde sa tá sieť dala prichytiť. Tak isto si takú húpaciu sieť môžete zobrať  všade so sebou (samozrejme, len tam, kde majú hák v stene :-) No ak často chodievate napr. k svojim rodičom na návštevy, myslím že nie je problém mať aj tam hák v strope, ako stále vláčiť so sebou nejakú

prenosnú postieľku, v ktorej sa vám aj tak bábätko tak ľahko neukľudní, keďže bude musieť spinkať v inom "pelechu" na aký je zvyknutý. Prikladám nejaké fotky ohľadom hojdacích sietí...   Že sú krásne, no hlavne praktické a nie sú dokonca ani drahšie ako kolísky a dajú sa využiť cca do 9 mesiacov veku bábätka.

 

www.nosime.sk   -  krásne modely, že...

 

Späť